Poeziu mesačnej noci.
I. Velké pre vás tajomstvo
chrania obri lesov —
tak bašty si šuškajú
v stredu statných smrekov.
Potóčik tiež nezradí
, V , .
ucastnych —uff— bratov,
kmit isklerky nechá si —
lesk v dušiach junákov.
. Ale ústa poctu
tlumočia dej v šťastí,
rty úžia sa v úsmevu,
odkrývajú slasti . . .
a mesiačik — prekvapený
ziera na bytosti
i smeje sa,
nie však hlasno,
avšak do syto'stí.
. Kancel — svedok ďalší —
čo hlavně, že zticha
hostí a načúva ——
zdá sa mu, že sníva.
Skutočná to pravda,
takto často býva —
budú slová, bašty, les,
aj mesiačik kýva.
Pravda preveliká,
vskutku hmatatelné . . .
vprostred plný hrniec,
kol neho ozvena —
chlapci a dievčatá,
to jedno >>rodcna<<,
sčupení do hřbky —
a radia sa: »Ktorá? —
ruka štastná prva
načrie z plna nrncaP<<
. Len malý okamžik
a úmluva u konca.
»Náčelník mladistvý,
zastánce. popredný,
má právo na primát
s lyžicou do hrnca<< . . .
. Najprv Vážný pohlad,
potom začal obrad,
na svetove strany
hrniec s malinami
' ' IV
pozdv1hol, OJ, vazne,
st'aby madokýš to bol
a v počiatok siahol
lyžicou pre poklad.
7 »Vy udatní šuhaji,
chute sa do diela,
čo móžeme urobiť dnes,
odkladať netreba<< _
to počula hora,
celá Smrekovica,
aj v hřbočke horda,
ba aj Pol'udnica.
. Padlo mnoho lyžíe,
so pár bojovníkov,
snáď predtým ich padla
sláva V boji býkov . ..
Sila malin dala znať
moc malinkých plodov,
avšak teraz začne len
pravý dej poetov . . .
