Na svätého Mikuláša.
Dvere do tmavej izby malého domku na periferii sa otvorily a dnu vstúpilo dievča vysokej postavy. Bolo ešte mladé, ale na svoj vek velmí vyspelé. Tvar bledá, oči krásnej modrej barvy, žiarily nad- prirodzeným ohňom. Červené rty prezradzovaly horúčku a jej údy boly zimou zkrehlě. A akoby nie! Veď vonku je krutá zima a ona už niekolko hodín blúdila po osvetlených ulíciach mesta. Keď zatvorila dvere, zašeptaly jej popraskné rty: »Otče, dnes je sv. Mikuláša, každý je doma u svojich milých, len ja som sama — opustaná —<< Hlava jej klesla na hruď a tak stála dlho nehybne — — Obloha bola pokrytá hustými mračnami, z ktorých neustále padal hustý, drobný sneh. Konečne oživla postava dievčaťa: pomalu pristúpila k oknu a otvo— rila ho. Nedbala Zimy, ktorá ju ovanula, ale sopnúc ruky zdvihla oči k nebi, vraviac: »Oh, Velký mój Otče, prečo si mi vzal tak skoro rodičov? Prečo si ma nechal tak samotná? Prečo?<< Jej ruky kleslv a zúfalý úsmev sa objavil na jej rtoch. Naraz sa oči udivene otvorily a jej ruky sa křčovite chytaly okna: padajúci sneh začal žiariť a v tom svetle sa jej objavil zvláštny obraz — Vo velkej ízbe sedeli jej rodičia a na klíne matky sedela ona ako malé dievčatko poslúchajúce pohádky o sv. Mikulášovi, ktoré jej matka rozprávala. Naraz sa otvorily dvere a do izby vstúpil — Mikuláš do“ provádzaný anjelmi a čertmi. Malé dievčatko s udivením, ale bez bázne sa pozeralo na neho. Šlo k nemu, sopjalo malé ručky a modlil-o sa — — V tom okamžiku obraz zmizol —— ale predsa zanechal úsmev na ústach dievčat'a —— blažený úsmev. Tvrdá škola života ju naučila takej skromnosti, že už tento obraz stačil, aby-zanechal V jej srdci iskru radosti — — A vonku padal sneh stále hustejšie a hustejšie.
Nevěř vše, co z pera vyjde,
k přírodě svůj nakloň sluch;
v knihách mluví jenom lidé,
v přírodě však mluví Bůh!
