Pokračování textu ze strany 16
… dolinky, kvety sa úprkom rozkvitajú, háje a úbočia sú plné vóne a SPCVU, všetko to odrazu ako očarované. Potom je radost chodit po horách a stát na postriežku. Dvarazy do týdňa si vyjdem na Sněžku: keď vidím vychodit slnce a ten boží svet pod nohami leží ako by rozprestretý predomnou, tu si myslím, že by som predsa nešiel dolu — a vtedy zabúdam na všetky hrózy zimy.<< Ten istý opisuje osamelý smrk nad priepasťou, ku ktorému ho viaže dlhoročný zvyk. »Tak mám isté miesta v hore rád,<< rozprava p. Beyer d'alej, »na ktorých sa mimovolne zastavím, ktoré som si zamiloval preto, že ma upomínajú lebo na isté osoby, alebo na milé a nemilé okolnosti mojho života. Keby chybel na tom mieste jediný strom, alebo ker, chybelo by mi čosi. Na jednom mieste, je to strmá výška, stojí osamelý smrek; je to starý strom, ratolesti jeho chýlia sa s jednej strany nad hlbokou priepasťou, v jejž rozpuklinách rastie sem i tam kapradie, alebo kriček borievkový, tam dolu ženie sa potok cez skaliská a tvori samé vodo— pády. Neviem sám, ako sa to stalo, ale vždy, keď sa mi dačo stalo, že ma niečo trápilo, alebo že ma nejaké nešťastie potkalo, som tam za— blúdil. Tak, keď som chodil za mojou ženou a nazdal som sa, že ju nedostanem; jej rodičia bránili a len pozdejšie privolili. Tiež tak, keď mi umrel najstarší synčok, aj vtedy, keď moja staričká matka zomrela. Vždy som vyšiel z domu, šiel som bez ciela, neobzeral som sa ani na— pravo, ani nalavo — a mimovolne niesly ma nohy do divokého dolu a keď som sa octnul nad prepasťou pri zasmušilom smreku, keď som videl pred sebou končiare vrchov, jeden nad druhým: ako by bola so mňa spadla všecka tiaž —— a ja som sa nehanbil plakat. Keď som drsné telo stroma objal, zdalo sa mi, že je v ňom život, že rozumie mojim žalobám, a ratolesti jeho chvíl'amí nado mnou zašumely, ako by so mnou vzdychaly a rozprávať mi chcely o podobnom žialu.<< Podobne sdelil svoju lútosť nad soťatou brezou druhý polovník, keď rozprával: »Ba veru, človeku sa niekedy tak vidí, akoby tie stromy žíly. Viem to z vlastnej zkusenosti. Raz — je tomu už hodne rokov, vykázal som stromy k vyrúbaniu. Hajný nemohol ísť, išiel som tedy ja ku rúbaniu dozriet'. Rúbači pridu a chystajú sa soťať najsamprv krásnu brezu; ani najmenšej chybičky na nej nebolo, pekne tam stála ako panna. Zahl'adel som sa na ňu, tu sa mi zdalo — je to smiešné, ale bolo mi tak, ako by sa mi k nohám skláňala, svojimi ratolestmi ako by ma bola objímala a do uší mi znelo: >>Prečo chceš usmrtit mój mladý ži- VOt, čo som ti urobilař<< V tom zaškripely zuby pily po kóre a vre— Zaly sa do jej tela. Ja neviem, či som vykríkol, ale to viem, že som chcel rúbačov zadržať, aby ďalej nerezali, ale keď sa na mňa s patrným ..text pokračuje
