Áno, myslím len na radost, ktorá sa vie nadchnúť najmenšou kvetinkou vo vlnacej sa zeleni. Na onu prostú, jednoducho, mnohodávajúcu Detskú Radosť.
Proste radosť velkých umelcov a ozajstných detí, týchto hrdinov nášho bytia, ktorí udivení prostým a zázračným kolobehom života prežívajú hlboko lyrický stav neslýchanej plnosti bytia, a pritom mlčia. Mlčia, pretože nieto slov na vyjadrenie tohoto stavu. Mlčia neslúchajúc radosnej harmonii vo svojom srdci, kde práve hosťuje Boha Radosti a Blaženosti.
A predsa! Jak málo potrebujeme k tomu, aby sme se radovali!
Jak malo potrebujeme, aby sme mohli pristupovať trebárs každučký deň k svätému prijímaniu tohoto Dobrodeja našeho telesného duševného zdravia!
Stačí len sa vzdať horúčkovitého hľadania vysilujúcich radovánok, otrockej zaviazanosti a túhy po tyranstve. Stačí byť poslušným Desatera! Pomlčať tam, kde slova sa až frivolne hrnú na rety; postáť, kde ostatní bez rozmyslu sa hrnú vpred; zahľadiet sa pátrave na vec, ktorú každodenne obchádzame: úsmevom obdariť okoloidúceho, ktorý si tak vrúcne žiada priateľskej útechy a družnej pomoci.
Je treba obetovať všetko, čo je nám drahée a vzácne, pre jediný záchvev Radosti, ktorý môžeme dnes rozdať!
Áno, je nutné všetko dať a ak chcete, vystúpiť aj na popraviště, aby sme obnovili život svoj i život svojich bližných v Radosti.
Kto z nás si si však trúfa vydať sa ešte dnes na také dobrodružstvo?
Příště pokračování.
